banner
olsavica.sk  
 
  Urbariát  
  Staršie články  
  Turistika  
  Z dejín  
  Pamiatky  
  Ľudové remeslá  
  FS Jalinka  
  Fotoalbum  
  Diskusia  
  Oznamy  
  Kontakty  
  Zverejňovanie  
 
Opálky
  Opálky využívali v minulosti ľudia na Spiši pri prácach na poli, na hospodárstve a okolo domu prakticky stále. Sú to akési koše upletené z koreňov smreka alebo zj z mladých výhonkov buka. Oproti klasickým košom nemajú diery vznikajúce prepletaním prútia , čo je nespornou výhodou pri práci so sypkým materiálom. Ďalšou príčinou, prečo sa klasické košíkarstvo v našej oblasti neujalo, bol nedostatok vhodného prútia. A tak sa opálky s obľubou využívali (a doposiaľ ešte využívajú) od zberu úrody, cez kŕmenie dobytka, až po nosenie dreva.
  "Opalkárčenie" ale nikdy nepatrilo medzi remeslá, ktorými sa ľudia živili. Bolo len akýmsi doplnkom v čase keď, ako sa povie, "nebolo do čoho pichnúť" alebo si ním majstri proste prilepšovali. Už, už sa zdalo, že toto krásne remeslo zanikne, no vďaka zanieteniu niektorých mladých ľudí ožilo a žije naďalej, aj keď opálky sú už prevažne iba okrasou slovensky ladených izieb.
  V pletení opálok dominovala práve Olšavica.
malé opálky
  Postup výroby: Výroba opálky začína v lete, kedy sú korene smreka najpružnejšie. Najvhodnejšie sú korene s hrúbkou 1-4 cm bez bočných výhonkov. Tie sa štiepu ešte kým sú čerstvé. Najprv na polovicu a potom smerom k okraju tak, aby štiepane pásy (vubky) boli dostatočne pevné a zároveň pružné. K úplnému spracovaniu je ich ešte potrebné očistiť od šupiny. Vubky ale nie sú jedinou surovinou na výrobu opálky.
  Je potrebné pripraviť ešte "rebrá" a "obvučok", ktoré tvoria kostru opálky. Najvhodnejšie na rebrá sú konáre liesky, najlepšie z dolín, kde nefúka vietor. Rebrá sú potom hladké, bez bočných výhonkov a hlavne rovné. V minulosti majstri chodili až 15km za vhodným materiálom. Vyberajú sa konáre s dĺžkou 0,5-2 m a hrúbkou 1,5-5 cm. Konáre liesky sa, podobne ako korene, štiepu. Sú ale tvrdšie, preto je ich potrebné ešte napariť. Naparujú sa nad platňou pece, v komíne alebo aj v pahrebe. Na ich štiepanie je potrebné použiť nôž. Tým sa pripravia pásy hrubé asi 2 mm, podľa potreby. Širšie pásy sa použijú na výrobu veľkých košov, tzv. "kreptuchov", stredné na výrobu veľkých a úzke na výrobu malých opálok.
  Obvučok sa robí z tenkých, dlhých a rovných prútov liesky alebo vŕby. Obvučok je potrebné ohnúť, preto sú najvhodnejšie mladé prúty, najlepšie na jar. Ohýbajú sa na kolene do potrebného tvaru - elipsy. Na konci sa urobia zárezy, ktoré do seba zapadajú. Spoj je potom možné ešte spevniť klinčekom alebo drôtom. Rebrá a obvučok treba spracovať, rovnako ako vubky, čerstvé.
  Teraz, keď je už všetko pripravené, veľké opálky môžeme začať s výrobou opálky. Na prichystaný obvučok si upevníme stredné rebro a postupne pridáme 8-12 ďalších rebier. Väčšia hustota rebier zabezpečí väčšiu pevnosť opálky a zároveň jej lepšiu tvárovateľnosť pri pletení. Cez takto pripravenú kostru prepletáme vubky. Začíname užšími, pokračujeme širšími až do stredu a končíme zase užšími vubkami. Vubky pred pletením namáčame do teplej vody, aby boli pružnejšie. Pri pletení opálku priebežne tvarujeme. Po vypletení asi dvoch tretín si rebrá upevníme na druhej strane obvučka a opálku dopletieme opačným smerom.
  Rovnakým spôsobom sa pletie aj kreptuch, pri pletení však necháme otvor na bočnej strane obvučka. Výroba veľkej opálky je v podstate totožná, ale dve stredné rebrá zapletieme tak, aby vznikli dva otvory pre uchytenie opálky do rúk.
  Ako vubky je možné použiť aj mladé výhonky buka. Takéto opálky a kreptuchy sa vyznačujú mimoriadnou tvrdosťou a odolnosťou.

Tkanie
  Tkáčstvo už stáročia dominuje medzi remeslami. Dôvod je prozaický - ľudia potrebujú šatstvo častejšie ako hocičo iné. Nebudeme sa tu ale venovať tkaniu plátna, to je popísané podrobne na rôznych iných miestach. Záujem máme o tkanie doplnkov charakteristických pre našu oblasť. V minulosti to boli bežné, každodenné doplnky, teraz sú súčasťou tradície nielen našej obce. Vo výnimočných prípadoch sa používajú aj dnes pri svadbách, krstinách a niektorých cirkevných obradoch.
Postup výroby:...
príprava   Ako prestieradlo na stôl sa používal "portok", ktorý mohol slúžiť aj na nosenie vecí na chrbte. Používal sa ako "zajda" pri prenášaní tovaru do mesta, kde sa ho ľudia snažili na jarmarku predať.
  Na svadbe sa ako svadobný znak používal "ručnik". Znamenal príslušnosť k blízkej rodine. Mali ho rodičia, starostovia a družbovia.
  Svätiť paschu na Veľkú noc chodili ľudia s košmi s tkanými prikrývkami. Pri každodennom použití sa nimi tiež prikrývali košíky s koláčmi alebo potravinami. Zo spomienok starých ľudí vieme, že s takýmito košíkmi sa na krstiny dieťaťa muselo prejsť cez celú dedinu, ba aj inú dedinu.
  "Pirka" sa síce netkajú, no spomenieme si ich na tomto mieste. Používajú sa na mastenie koláčov. Vyrábajú sa z husacích pier, ktoré sú previazané cvernou, alebo "dratiu".
ukážky tkaných výrobkov


Šindle
  História uvádza, že výroba šindľov pochádza od Rimanov a samotný názov šindeľ vznikol zo starolatinského "scandula", novolatinského "silandria", nemeckého "Schindel". Na našom území názov šindeľ bol prevzatý od nemeckých kolonistov.
  Dostatok dreva v minulosti predurčil, že obydlia a hospodárske stavby boli postavené výlučne z dreva s tzv. "šindľovým dachom" (šindľovou strechou). Táto krytina sa po domácky vyrábala pre vlastnú potrebu alebo na predaj v obciach honej Torysy v Toryskách, Nižných Repašoch, Tichom Potoku.
  V Olšavici sa vyrábala len pre vlastnú potrebu na opravy striech a pod.
  Po druhej svetovej vojne nastúpili nové krytiny a šindle ako krytina začali strácať svoju využiteľnosť. V súčasnosti opäť prežívajú svoju renesanciu. A aj vďaka tomu stúpa záujem mladých ľudí naučiť sa tomuto remeslu. Musia to zvládnuť čo najskôr, pretože už je len veľmi málo žijúcich remeselníkov, ktorí ešte ovládajú výrobu šindľov.
  Výroba sa zakladá na štiepateľnosti dreva, druhou výhodou ručne štiepaného šindľa oproti rezanému je fakt, že si zachováva celosť vlákna od začiatku do konca a v rovnakých poveternostných podmienkach vydrží dvakrát dlhšie.
  Dĺžka šindľa závisí od vzdialenosti, v akej rastú na kmeni vetvy. Šindle sa môžu vyrábať len z čistého dreva bez hrče. V nížinách a v úrodných krajoch je táto vzdialenosť väčšia a teda aj šindeľ je dlhší, na horách, a to aj v našom prípade na Hornej Toryse, je kratšia, ale drevo je hustejšie a odolnejšie. Priemerná dlžka pre náš kraj je asi 50 cm, šírka 11 cm a hrúbka 2,5 cm. Ako hlavný materiál sa využíva biely smrek, menej jedľa.
  Postup výroby: Začína sa v lese výberom dreva. Drevo musí mať určrté vlastnosti: rovný kmeň, vzdialenosti konárov rovnomerné a nie väčší priemer ako 2x šírka šindľa, lebo sa štiepe na stred a samo-osebe tvorí klinovú formu prierezu šindľa. Drevo sa nareže na rovnako dlhé klátiky. Klátiky sa štiepu vždy najprv na polovicu sekerou pomocou drevenej "kujany" a potom ďalej, smerom na stred až na hrúbku šindľa.
Polotovar je pripravený na ďalší krok, pri ktorom sa "pažia fugy" "pažacím struhom". To znamená, že sa špeciálnym nástrojom vyrezávajú jarky alebo drážky do vonkajšej strany šindľa. Do týchto drážok zapadajú pri kladení na strechu vždy jeden šindeľ do druhého a tvoria spolu v celých radách nad sebou jednu z najlepších krytín.
  Potom sa šindle skladajú do tzv ."klietok" drážkou von, aby dobre vyschýňali. Čerstvé sú v klietkach riedkych a vyschnuté v hustých.
  Suché šindle sa kladú na strechu do radu vždy od spodu zdola, aby mohol jeden rad pokrývať druhý. Voľakedy všetky nástroje boli miestnej výroby, dnes si každý majster nechá urobiť nástroje u špecialistu.

kliknite pre zväčšenie:
Kliknite pre zväčšenie!
ut, 19. marca 2024
Meniny má
Najzaujímavejšie články
ste návštevník č.