banner
olsavica.sk  
 
  ROEP  
  Staršie články  
  Turistika  
  Z dejín  
  Pamiatky  
  Ľudové remeslá  
  FS Jalinka  
  Fotoalbum  
  Diskusia  
  Oznamy  
  Kontakty  
  Zverejňovanie  
 
Z dejín obce
K svojráznym obciam východnej časti Levočských vrchov s bohatou tradíciou a históriou patrí obec Olšavica, v minulosti nazývaná - Olsowycha, Elsawycha, Olsawicza, Olschawitz, Olyschawicza, Oľšavica, lat. Olsavicza, maď. Olsavica, Nagyolsva, nem. Olschau. Chotár obce v nadmorskej výške 800 m tvoria lúky, pasienky a lesy a samotná obec sa rozprestiera v údolí, pozdĺž potoka Olšavica.
  Obec patrí k starším sídelnym celkom tejto časti Spiša. V prvej písomnej zmienke z roku 1308 sa uvádza ako osada, ktorá má byť novo založená. V tom istom roku spišský prepošt Pavol udelil Mikulášovi Sigrayovi, synovi Dionýza, kastelána Spišského hradu, možnoť postaviť v Olšavici kostol zasvätený sv. Mikulášovi a obsadiť ho farárom. Olšavica v tom čase z veľkej časti patrila rodine Sigrayovcov. Okrem nich sa v roku 1321, pri obnovení hraníc olšavského chotára, spomína ako zemepán aj Bartolomej, syn Pongráca de Polanch. V 14. a 15. storočí sa okrem Sigrayovcov, najmä v listinách Spišskej kapituly spomína aj rodina Pavla z Olšavice. v rokoch 1400-1424 sa Ján z 0lšavice stal spišským kastelánom a podžupanom.
Centrum   V 15. a 16. storočí sa vo viacerých oblastiach Spiša, na základe valašského práva, usadazujú Rusíni (Ruthéni). Jednou z obcí takto kolonizovaných je aj Olšavica. Rusíni si so sebou prinášajú aj východný obrad, ktorému zostali verní po celé storočia. Výraznejšie sa neujala ani reformácia, i keď ju presadzovali najmä noví zemepáni, rodiny Gôrgey a Bertoty. V kanonickej vizitácii Petra Pazmáňa z roku 1629, sa uvádza, že známy konvertita, pôvodne spišský prepošt Ján Horváth, odňal Spišskej kapitule troch poddaných v obci Olšavica a prepísal ich na svojho služobníka Svanczara. Po Svanczarovej smrti Kapitula svoje majetky získala späť, ale jeho príbuzní ju žalovali. Spišský župan Krištof Thurzo, ktorému bol tento majetok až do rozhodnutia súdu zverený, nevedno akým spôsobom ho dal do vlastníctva Andrejovi Berzeviczymu. Napriek uplatňovaniu patronátneho práva a snahám zemepánov presadiť nové vierovyznanie si obyvateľstvo s veľkou pravdepodobnosťou zachovalo svoju liturgiu a obrady. Podľa záznamov farskej kroniky v roku 1664 olšavský richtár Gabriel a obecní prísažní Demko Ruszin, Michal Szakmar a celá obec s povolením zemepánov si za kňaza zvolili a pozvali torysského duchovného Jána Skolnika aby - "vyplnili sme nadalej naboženstvi naše grecke".
  Svedčí o tom aj fakt, že v čase oficiálnej rekatolizácie v údajoch z kanonickej vizitácie z roku 1700 sa farnosť Olšavica spomína v Bratstve farárov uniátskeho rítu a z celkového počtu 351 obyvateľov sa ku grekokatolíkom hlási 348 a len 3 sú uvedení ako nekatolíci. Zásluhu na tom mohol mať gréckokatolícky kňaz Ján Jamborský, ktorý podľa správy, v tom čase pôsobil v Olšavici 25 rokov.
Nová strana   Z tých čias sa zachovala medzi obyvateľmi zaujímavá legenda. Na pôvodných masívnych drevených dverách kostola (dnes sú už muzeálnym exponátom), je dodnes hlboký zárez, ktorý údajne úderom šable urobil zúrivý vojak, v ústnej tradícii Turek, v starej kronike obce sa spomína kurucký povstalec, ktorý sa dobíjal, ale nedostal do kostola, kde sa utieklo a zabarikádovalo obyvateľstvo obce.
  Z popisu farnosti a obce farárom Jána Ladižinským z 2. polovice 18. storočia je zrejmé, že obec sa v tom čase rozrástla. V obci bola škola, stará fara, ktorú v roku 1792 prebudoval miestny farár Ján Orincsai a existovali tu dva cintoríny - starý, za kostolom a nový za starou farou, smerom ku škole a bol udržiavaný darom Andreja Kochana. K farnosti patrila filiálna obec Poproč. Obec v tom čase preslávili dvaja rodáci, mukačevskí biskupi Šimon Štefan a Michal Manuel Olšavskí. Najmä Michal Manuel Olšavský sa významne zaslúžil o zrovnoprávnenie gréckokatolíckeho duchovenstva a osamostatnenie Mukačevského biskupstva z podriadenosti biskupstvu v Egri.
Minďaš   V 19. storočí sa vlastníkmi veľkej časti chotára stali Vavrinec Jamborský a Karol Ujfalussy, avšak od 2. polovice storočia pôdu postupne odkúpili tunajší sedliaci. Okrem poľnohospodárstva živilo tunajších ľudí aj remeslo, ktorému sa v duchu remeselných tradícii priúčali v neďalekých mestách Spišskom Podhradí a Levoči, ale skúsenosti čerpali aj na vandrovkách po Európe. Neľahký život donútil mnohých Olšavianov na čas alebo natrvalo odísť za prácou do Ameriky. V roku 1908 žilo v obci 615 obyvateľov, z toho 553 greckokatolíkov, 33 katolíkov a 29 židov, pričom sa väčšina národnostne hlásila k Rusínom.
  Novšie dejiny obce sú tragicky poznamenané udalosťami dvoch svetových vojen. Po druhej svetovej vojne viaceré rodiny odišli do severozápadných Čiech, do Sudet. Niektorí sa vrátili, mnohí zostali a ich potomkovia sú dnes už občanmi iného štátu. Osudy mnohých ťažko poznamenali 50-té roky, ktoré priniesli násilné združstevňovanie a likvidáciu gréckokatolíckej cirkvi. V duchu dávnej tradície vieru svojich otcov nezradili. Obyvatelia neprijali ponúkané pravoslávie a na bohoslužby chodievali do rímskokatolíckeho kostola v Brutovciach až do roku 1968, kedy sa do dediny vrátil gréckokatolícky kňaz. V roku 1959 bolo založené JRD Mier Olšavica, kde našli mnohí pracovné príležitosti. Mladšia generácia hľadala a hľadá možnosti sebarealizácie mimo rodnej obce. Tento nepriaznivý vývoj sa v poslednej dobe snažia viacerými aktivitami mladí i starí obyvatelia obce zastaviť. Nech k tomu prispeje i tohoročné významné jubileum obce, ktorej história tvorí dôležitú súčasť dejín Spiša a na ktorú môžu byť všetci rodáci právom hrdí.
Kostol   Nemým svedkom najstarších dejín obce je farský kostol zasvätený sv. Mikulášovi, postavený na mierne vyvýšenom teréne a dodnes obohnaný múrom so vstupnou bránou. Pravdepodobne už k výstavbe tohto kostola sa viaže listina zo 4. mája 1308, v ktorej spišský prepošt Pavol povolil Mikulášovi Sigrayovi stavbu kostola v tej dobe obnovenej obce s právom uviesť do neho farára. To samo o sebe svedčí, že obci i kostolu bol prikladaný značný význam. Kostol bol postavený ako jednoduchý typ pozostávajúci z troch základných pôdorysných jednotiek - presbytéria, lode a veže. Z dnešného stavu sa dá usúdiť, že priestorové cítenie stavby a kamenné články - ostenia okien, klenba presbytéria, vstupný portál do sakristie a kamenné pastofórium - zodpovedajú veľmi kvalitným staviteľským prácam, ktoré sa pred polovicou 14. storočia realizovali prevažne vo väčších sídelných celkoch a prezrádzajú vysoké nároky a vkus objednávateľa. Tieto kamenné detaily, menovitekamenné pastofórium označil spišský historik Jozef Špirko za najkrajšie zo spišských dedinských pastofórií. I keď sa nezachovala pôvodná podoba lode, dá sa predpokladať, že olšavský kostol je možné zaradiť k typu spišských dvojloďových kostolov. Svedčí o tom aj skutočnosť, že v kanonickej vizitácii z roku 1731 , teda pred radikálnou barokovou prestavbou a úpravou lode sa uvádza, že je zaklenutá. V staršej literatúre sú zmienky aj o výzdobe stien svätyne freskami.
  Po tom, čo sa v Olšavici usadili Rusíni, zmenil sa aj charakter obradov a postupne aj mobiliár kostola. Ešte v roku 1683 bola farnosť, podobne ako ďalšie gréckokatolícke obce Spiša, pričlenená k Spišskej diecéze, v roku 1787 bola daná k mukačevskému biskupstvu a od roku 1820 patrí k prešovskému biskupstvu.
Oltár   Baroková výzdoba interiéru vznikla okolo polovice 18. storočia. V spomínanej kanonickej vizitácii z roku 1731 sa uvádza, že kostol mal tri poškodené oltáre, ale ikonostas sa nespomínal. Dnešný hlavný oltár a ďalšie barokové vybavenie kostola vznikli po roku 1735 a ako uvádza rukopis kroniky farnosti vznikli "nákladmi najjasnejšieho pána MichaIa Manuela 01šavského, ktorého najmilší rodičia tu v Pánu odpočívajú. Keď ale tento oltár dal ten istý pán biskup a mecenáš vďačne urobiť, svoj znak dal na oltár umiestniť." (Erb biskupa Olšavského je v kartuši nad oltárnym obrazom). Hlavný oltár predstavuje ambitový typ oltárnej architektúry vrcholného baroka, ktorý zvlášť čierno-zlatým kontrastom polychrómie pripomína podobné oltáre, ktoré vytvárali rezbárske dielne levočského stolára Olafa Engelholma a kežmarského rezbára Jána Lercha. Hlavný 0ltár v Olšavici predstavuje mladší variant tohto typu s odľahčenou architektúrou, dynamizujúcim ornamentom. Rukopis sochárskej výzdoby v kompozícii Korunovania P.Márie so sv. Trojicou v nadstavci oltára prezrádza sochára, ktorého činnosť na Spiši môžeme v 1. polovici 18. storočia registrovať vo viacerých oltárnych celkoch (napr. oltáre v Podolínci a Sp. Hrhove). Zvláštnosťou centrálnej výzdoby oltára v Olšavici je dvojica mobilných obrazov. Obraz znázorňujúci patróna kostola - sv. Mikuláša Myrského - predstavuje svätca bez biskupských insígnií so svojim atribútom - trojicou zlatých jabĺk na knihe. Autorstvo tohoto diela by sa dalo pripísať levočskému maliarovi Gotliebovi Krammerovi. 0 niečo mladšia tabuľová maľba, ktorá vznikla okolo polovice 18. storočia súčasne s prvým ikonostasom, znázorňuje P.Máriu - typ Blahoslavenej Matky Povčskej. Táto ikona patrí k menej známym pamiatkam avšak po nedávnom zreštaurovaní sa dá konštatovať, že sa jedná o jedinečný zachovaný príklad ikonopisnej maľby, ktorá opustila prísny archaický kánon a začala byť prístupná aj vplyvom dobového barokového slohu. Ikonostas, ktorý stál od polovice 18. storočia pred hlavným oltárom bol podľa záznamov z farskej kroniky v roku 1795, zásluhou Bazila Jamborského z veľkej časti prepracovaný a nanovo postavený. Zodpovedal pravdepodobne klasickej schéme architektúry ikonostasov. V dolnej časti vedľa dvojice krajných diakonských a stredných cárskych dverí boli hlavné ikony - Sv. Mikuláš, P.Mária, Kristus Spasiteľ a sv. Ján Evanjelista. Tieto ikony sú dnes v zbierkach Slovenskej národnej galérie v Bratislave a autorstvo týchto diel bolo pripísané známemu maliarovi, levočskému rodákovi Jánovi Rombauerovi. Z ďalšej výzdoby sa zachovali len výjavy Prázdnikov, polopostavy apoštolov, Deesis, Veraikon a veľká časť ornamentálnej výzdoby architektúry, ktoré sú dnes v zbierkach Spišského múzea v Levoči. Z údajov kanonickej vizitácie z roku 1778 vyplýva, že okrem ikonostasu a hlavného oltára v kostole boli ešte 4 ďalšie oltáre, ktoré sa nezachovali. Zo staršej výzdoby dodnes zostala v kostole len baroková kazateľnica, figurálne zaujímavo zdobený svietnik a obraz Ukrižovania, ktorý bol pôvodne oltárnym obrazom staršieho oltára.
  Nad vstupom do lode, oproti oltáru je chór, o ktorom už kanonická vizitácia z roku 1778 hovorí: "Chór je v tomto kostole obvyklý, bez organu, na ktorý s obľubou prichádzajú mládenci". V záznamoch farskej kroniky sa ešte koncom 18. storočia spomínajú tri zvony. Dva veľké boli vo veži, najväčší mal nápis "Gregorius Soltys de Olsavicza anno 1617 J.N.R.J.", stredný mal len letopočet 1611. Tretí, najmenší zvon bol umiestnený v dnes už neexistujúcej vežičke nad sanktuáriom.
  V roku 1735 bola nanovo zaklenutá loď barokovou klenbou, na ktorej boli namaľované viaceré výjavy sprevádzané nápismi a bohatými ornamentami. Táto baroková maľba bola nahradená v nedávnej minulosti novými maľbami, ktoré zdobia klenbu Iode kostola dodnes.

Prevzaté z letáku "Olšavica (Z dejín obce)" vydaného pri príležitosti 690. výročia prvej písomnej zmienky o obci

Autor : Mária Novotná
Foto : Ing. Michal Beličák
Chyba pri spojení s databázou, skúste, prosím, neskôr...